Príbeh nášho ARGUŠA a LORINA

… bola to náhoda a obrovské šťastie …

Kedysi dávno sa príbeh nášho prvého psíka Arguška začal nie úplne ideálne ako sú obyčajne ľudia zvyknutí. Bežne si vyberú chovateľa, pozrú si šteniatka a to, ktoré si ich vyberie si odnesú domov. Keď mama Clea porodila Arguška, to malé šteniatko ani len netušilo aký nádherný a dlhý život ho s nami čaká. Ale … najprv si Arguško prešiel peklom … takmer rok žil v koterci o rozmere menšom ako búdka pre jazvečíka. Odstrčený od okolitého sveta a kŕmený iba zvyškami ľudskej potravy spával vo vlastných výkaloch. Sem tam, keď sa to práve „ hodilo „ slúžil ako veľká plyšová hračka pre rozmaznané deti.
Píšem vám tento príbeh so slzami v očiach a je mi nesmierne ľúto, že som sa na toto všetko pozeral a nemohol som zasiahnuť. Až prišla chvíľa, keď mi Arguškov pôvodný majiteľ ponúkol psíka na bezplatnú adopciu. Hlavným dôvodom bolo, že je veľký, nemotorný, otravný, smrdí, pĺzne, slintá a hlavne „ nám zavadzia „ . Mesiac mi trvalo vytvoriť podmienky na to, aby som Arguškovi vytvoril plnohodnotný a bezpečný domov. Na ten deň v živote nezabudnem … tie ubolené a uplakané psie oči, ktoré túžili po láske, voľnosti, pozornosti a obyčajných veciach, sa na mňa zahľadeli a ja som sa nezmohol na nič iné iba ho pohladiť po hlavičke a povedať: „ Arguško poď, ideme domov ! „ A tu sa začína náš spoločný, skoro 12 ročný život. Začiatky neboli ľahké, trvalo 2-3 mesiace kým si Arguško na všetko, pre neho nové a nepoznané, zvykol. Zrazu mal voľnosť, obrovský areál k dispozícii, žiaden koterec, žiadna reťaz, práve naopak. Pohodlná posteľ a gauč kde rád vysedával a všetkých nás elegantne vytlačil na zem. Dostával tú najkvalitnejšiu stravu, vitamíny, čerstvú divinu, vodu z horského potoka. To nekonečné množstvo lásky a pozornosti z neho vyformovali jedného nádherného, majestátneho a zdravého psíka – bernardína s tou pre nich typickou povahou strážcov, ochrancov a prítulných miláčikov. Ak ste videli 1.diel filmu BEETHOVEN, kde hral bernardín hlavnú úlohu, tak podobnosť scenára s realitou je viac než 100%.

Arguško nám za svojho krátkeho života ( v porovnaní s ľudským životom ) svojou prítomnosťou a huncútstvami neuveriteľne obohatil každú minútu či sekundu s ním. Ako roky plynuli neuvedomili sme si ten čas, až zrazu prišla tá chvíľa, na ktorú nik z nás nebol pripravený. Arguško odišiel a navždy nám zostane hlboko v srdci a v spomienkach. Dožil sa nádherného veku – necelých 12 rokov, čo mu podľa dostupných infomácií udeľuje titul najdlhšie žijúceho bernardína na Slovensku.

Po roku som napriek mojej nezahojenej rane na duši po odchode Arguška opätovne zatúžil po spoločnosti veľkého chlpatého štvornohého maznáčika.

Zrazu sedím v aute a vedľa mňa kňučí a vyskakuje z papierovej krabice malá farebná guľôčka so šibalským pohľadom a opatrne pozoruje svet okolo seba. „ ahojte, volám sa LORD „ ( to je také dospelácke, hovorte mi Lorinko ). Ja som sa rozhodol, že chcem u vás bývať. A nie iba to … zistil som, že najlepšie sa hryzú gazdove papuče, perzský koberec v jedálni, knihy na nočnom stolíku, uložené dosky a všetko čo je pre mňa nové, neobjavené. Nič neujde mojej pozornosti a rozhodol som sa, že všetko budem robiťs vami. A tak to aj bolo. Spoločné raňajky za jedným stolom, kde Lorinko túžobne pozeral na každé jedno sústo, ktoré sme si vložili do úst. Sliny mu tak tiekli, že nám ani 2 veľké uteráky nestačili na ich utieranie. Naprázdno prehĺtal a gúľaľ svojimi veľkými očami, z nozdier pravidelne vyfukoval vzduch a všetok cukor z napečených buchiet sme mali na tvári. Napriek tomu, že Lorinko mal prísne stráženú vyváženú stravu, táto jeho dobre premyslená taktika „ smútiaceho a hladujúceho „ psíka vždy zabrala a dostal aspoň kúsok kvalitnej šunky. Pre neho to bola jednoducho maškrtka. Nebol otravný, iba zvedavý a vnímavý, chcel nás jednoducho neustále vidieť, cítiť, počúvať a nie niekde v kúte sedieť sám. Keď na dvore mama mačka porodila malé mačiatka, bol ten najstarostlivejší „ strýko „ na svete. Robil im opatrovateľku, hral sa snimi, naháňal, ohrieval ich svojim huňatým kožuškom keď sa ochladilo. Spávali pri ňom on ani nedýchal, strážil ich ako oko v hlave. Pri prechádzkach po lese to bolo dosť náročné ustriehnuť tri malé nezbedné mačiatka aby sa niekam nezatúlali. Lorinko chránil nie iby všetky živé tvory na dvore, ale predovšetkým si bránil svoje teritórium a za rodinu by bol ochotný urobiť čokoľvek. Bol senzibilný a okamžite vycítil negatívnu energiu a skrytú agresivitu človeka.
Žiaľ, táto jeho povahová vlastnosť nebola výhodou. Jeho štekot a reakcie na podozrivých ľudí za plotom nie každému vyhovovali. V čase mojej neprítomnosti ho preto mnohí okrikovali a provokovali, šťuchali palicou a hádzali do plota rôzne predmety. Stalo sa to niekoľkokrát, hlavne, keď už bol dospelý. A zrazu ochorel, zoslabol a aj napriek snahe špičkových lekárov z Veterinárnej kliniky v Trnave a v Brne sa im ho nepodarilo zachrániť. Príčinu smrti sa nikdy nedozvieme, zostalo to lekárskym tajomstvom. Máme však podozrenie … Nedokážem pochopiť myslenie a schopnosť človeka znížiť sa k niečomu takému … ublížiť nevinnému tvorovi, ktorý sa nedokáže brániť. Je to prejav slabosti, egoizmu, nenávisti a akejsi skrytej pomsty. Lorinko nám odišiel vo veku 6 ½ roka.

Už deväť rokov je náš dom prázdny
a ešte stále nenastal ten správny čas …

Všetci psi idú do neba …
teda okrem tých, ktorí si ešte nesplnili
poslanie tu na zemi !
( výrok z knihy PSIA DUŠA od W.Bruca Camerona )